ZÁVADKA. V každej dedine sa nachádza najstarší obyvateľ obce. No nie každá obec sa môže pochváliť tak aktívnym najstarším občanom, akým je Andrej Hrubovský zo Závadky. Minulého roku v auguste sa dožil svojich 90-tich narodenín. Ani v tomto vysokom veku ho neodradí práca na poli, hra na ústnej harmonike alebo výroba metiel a košíkov z vŕbového prútia. Pri rozhovore s Andrejom vládla skvelá atmosféra, keďže sa ho zúčastnila celá jeho rodina spolu s ním. Tomuto seniorovi ani v 90-tich rokoch nechýba zmysel pre humor a zdravý duch. Andrej je veľmi rád, že sa dožil tak vysokého veku. Avšak sám vraví, že aj napriek tomu že ma 90, cíti sa stále ako 20 ročný mládenec.

Aká bola vaša mladosť, pamätáte sa na ňu ?

Andrej: „Na svoju mladosť si pamätám veľmi dobre, aj napriek tomu že sa tento rok dožijem už 91. roku svojho života. Moja mladosť bola iná, na rozdiel od toho, ako prežívajú mladosť dnešní mladí ľudia. Do školy som chodil iba 4 roky. Bola to ľudová škola, kde som sa naučil základ – písať, čítať, počítať. Čo a týka mojej rodiny, boli sme deviati súrodenci - 7 chlapcov a 2 dievčatá. Ja som bol narodený ako 4-tý z detí. Žili sme veľmi skromne. Doma sme sa museli starať o všetok dobytok, čo sme mali. Či už to boli kravy, svine, kone alebo húsky a sliepky. Bol to veľmi ťažký život, na rozdiel od toho dnešného. Avšak aj v čase trápenia bol veselý. V mojich 19 rokoch začala 2.sv.vojna, kedy som musel narukovať za vojaka do vojska. Najprv som bol v Košiciach na výcvik a neskôr som musel isť do boja. Na vojnu spomínam nerád, ale priniesla mi mnoho spomienok, ktoré si budem pamätať do smrti. V mojich 24 rokoch som sa oženil za svoju ženu Helenu, bolo to dievča od susedov. Tá mi na svet priniesla 3 deti, a spoločne sme si postavili dom. Ja som robil na družstve traktoristu a žena robila dojičku. Aj napriek tomu, že som neboli bohatí, každému z mojich deti som postavil rodinný dom a spolu so ženou sme im dali veľmi dobrú výchovu. Som na nich veľmi pyšný.“

Vo vašich 19 rokoch ste boli vojakom v 2 sv. vojne, môžete opísať niečo čo sa Vám najviac vrylo do pamäti ?

Andrej: „Najviac sa mi vryl do pamäte pohľad na dedinu keď som sa vrátil z vojny. Dómy boli zničené, celá ulica vyzerala hrôzostrašne. Bolo strašne pozerať na naše zničené domovy. Tiež nikdy nezabudnem na cestu frontom, ktorú som sa musel celú plaziť, aby ma nik nezbadal. Bolo to asi 15 km.“

Čo vám momentálne robí najväčšiu radosť v živote ?

Andrej: „ Najväčšiu radosť mi robí moja rodina. Mám dve dcéry, a jedného syna, ktorý žiaľ zomrel tragickou smrťou. Avšak spolu mám 5 vnučiek a 7 pravnúčat. Oni sú mojou radosťou, rád s nimi trávim čas.“

Čo je tajomstvom vášho dlhého života ?

Andrej: „ Nemám žiadne tajomstvo. Som veselý človek. Mojim liekom na bolesť je humor. Rád sa prechádzam po vzduchu, čerpám energiu z prírody. Tiež si rád zahrám na harmonike alebo zaspievam. Netreba zabudnúť ani na jeden pohárik denne, to človeka dobre nakopne do nového dňa.“

Kde ste sa naučili hrať na ústnej harmonike a vyrábať košíky z prútia ?

Andrej: „ Na harmonike som sa naučil hrať na lúke, sám. Za mlada som chodil pásť húsky, a keďže to bolo pre mňa príliš nudnou činnosťou, musel som si vymyslieť niečo zábavnejšie. Zohnal som si ústnu harmoniku, a počas hodín čo som tam presedel, som sa naučil hrať. Hranie je mojou veľkou záľubou. Moja harmonika nechýba, ani na jednej rodinnej oslave. Košikárčeniu som sa naučil náhodne. Raz som videl jedného košikára vyrábať košík, potom som to skúsil aj ja, a dopadlo to úspešne. Podarilo sa mi upliesť krásny košík. Potom som sa v tom iba zlepšoval a skúšal rôzne iné spôsoby pletenia.“

Zmenili by ste niečo na svojom živote ?

Andrej: „Nezmenil by som nič. Akurát možno to, aby moja žena a môj syn mohli žiť dlhšie, a byť tu so mnou a celou rodinou. Avšak aj taký je život, človek si nevyberá hodinu, ani deň svojej smrti. Azda čo by som ešte mohol zmeniť? Ubral by som si aspoň o 20 rokov, hahaha.“

Čo by ste odkázali všetkým mladým ľuďom ?

Andrej: „Nech si nerobia starosti a ťažkú hlavu zo života. Nech sa tešia z každého nového dňa, a užívajú si život pokiaľ môžu. Počas staroby aspoň budú mať na čo spomínať, ako to dnes robím ja.“